Cez štyri krčmy k zbojníckemu pokladu!

 

V Čičmanoch sme sa zapísali nezabudnuteľne, to je isté. Celý náš minivýlet si - tak ako dedina samotná - zaslúži prívlastok rázovitý, lebo takú „haluz“ sme v doline kdesi medzi končiarmi stredného Slovenska teda nečakali. Ale fujary majú zvláštnu moc a výhoda festivalovej nálady bola aj v tom, že sme tam s kamerou na pleci aspoň neboli tak úplne ako päsť na oko.

Čičmany nás „jaksepatří“ privítali už pri príchode prostredníctvom našej domácej. Milá osôbka, ktorá Jánošíka pravdepodobne zažila ešte na vlastnej koži a na naše vyzvedanie, koľko má rokov, len tajomne odpovedala, že je už „VEĽMI stará“. Uprostred tých čičmianskych perníkových chalúpiek by sme jej boli asi uverili hocičo. Okrem toho nás hneď na druhý deň láskyplne pasovala za „peciválov“ (na čo to v perníkových chalúpkach prastaré babičky používajú pece???), lebo sme si dovolili nevstať už so sliepkami. 

Na našu obranu treba dodať, že sme celú predošlú noc v miestnych krčmách reprezentovali Bratislavu v brzdení tatranského čaju 52ky Jägermeistrom. Miestny zvyk. A keďže krčmy sú v Čičmanoch až 4 a Čičmanci sú otvorení a výreční ľudia (lebo kto by nebol pri tatranskom čaji), boli sme ráno trochu napadrť.

Nebolo to ale márne. Pamäť síce miestami neslúži, ale celé dva dni sme si všetko prezieravo točili. Ľudkovia čičmianski nám ochotne porozprávali o miestnych zvykoch, prítomnosti aj o histórii. A to najlepšie -  nie jeden nám potvrdil, že minulosť Čičmian je zbojnícka! Jeden príbeh napríklad hovorí, že Jánošíkova družina tadiaľto prešla a pritom o život pripravila miestneho farára. Hmmm. Najväčšiu radosť nám ale spravil samotný organizátor fujaristického festivalu Juraj (zhoda mien čisto náhodná?!), ktorý nás odkázal rovno na zbojnícku skalu, ktorá leží 20 minút kdesi za Čičmanmi. A vraj je tam podľa povesti zakopaný POKLAD. Hor sa na to a krompáče do rúk!

Valašky, fujary a drevenice

Tak a je rozhodnuté, kam povedú naše prvé kroky. Vybrali sme si miesto zdanlivo jánošíkovsky nevýznamné, no o to unikátnejšie a krajšie – Čičmany. Jánošík tu mal vraj ukryté nakradnuté súkno na uniformy pre 300 chlapov. Podľa historikov aj to svedčí o tom, že sa pripravoval na opätovné vypuknutie rákociovského povstania a chystal zbrane a výbavu (žeby peniaze?) pre vlastný oddiel. (Ešte predtým, ako sa dal na zboj, bojoval totiž v protihabsburskom povstaleckom vojsku Františka II. Rákociho, ktoré bolo rozprášené v bitke pri Trenčíne.)

Skutočný dôvod, prečo sme si slávnu rázovitú obec v oblasti Strážovských vrchov zvolili za svoj prvý cieľ je však aj trochu inde J. Tento víkend sa tam totiž koná obrovská, celoslovenská fujaristická akcia! Priznávame sa - kombinácia ľudovej hudby, atmosféry v dave divákov a ešte k tomu tej neskutočnej architektúry nás dostala a nebolo o čom rozmýšľať. Nakoniec, veď kde inde sa dostaneme do tej pravej „zbojníckej“ nálady (alebo žeby aj nejakej inej nálady? J), ak nie na ľudovom festivale uprostred prastarých dreveníc??? A možno sa nám podarí zistiť niečo zaujímavé, s čím sa s vami radi podelíme!

Čičmany ale rozhodne majú čo ponúknuť aj vtedy, ak by sa tam náhodou žiadne zbojnícke stopy nenašli. Pre podobne poznaniachtivých ako my si teda dovolím spraviť malý „výcuc“ o tejto obci, ktorú všetci z počutia poznáme ako skanzen: Dedinka s ani nie 250 obyvateľmi leží v Rajeckej kotline a je najvyššie položenou obcou v Žilinskom okrese. Vznikla už niekedy okolo roku 1200 a prvá oficiálna zmienka o nej je z roku 1272. Čičmany sa preslávili unikátnymi maľovanými zrubovými drevenicami a aby sa zachovali, časť dediny bola vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Geometrické ornamenty ako výzdoba domov sa vraj začali používať asi pred 200 rokmi a ich tvary vychádzajú z čičmianskeho kroja. Ten je nemenej slávny a na základe jeho typickej výšivky a bohatých motívov historici predpokladajú balkánsky pôvod prvých Čičmancov. Mimochodom, v roku 1921 pri veľkom požiari takmer celý dolný koniec dediny zhorel. Historickú architektúru teda môžu ľudia dnes obdivovať aj vďaka architektovi Dušanovi Jurkovičovi, ktorý sa po požiari podujal vypracovať projekt obnovy pôvodných domov.

Víkend teda strávime v Čičmanoch zbieraním materiálu. My sa už nevieme dočkať a verím, že pre vás budeme mať množstvo parádnych zážitkov!

Najkrajší kút zbojníckej mladosti?

Ráno je múdrejšie večera, a preto sme po prvotnom nadšení, s jednou nohou už v autobuse smer Terchová, predsa len radšej zatiahli ručnú brzdu. Je to vôbec fér, začínať prieskum hneď rodiskom toho najslávnejšieho zo slávnych zbojníkov? A nie je to hlavne tak trochu proti filozofii odhaliť niečo nové a pustiť sa po tajomných zbojníckych chodníčkoch, ak prvá cesta povedie do - rôznymi dokumentaristami určite už x-krát – „zrecyklovanej“ lokality? (Nič proti krásam Terchovej!!!)

Síce len neochotne, no poslúchame tichučký hlások slečny Pochybnosti a sadáme si späť za LCDčko a klávesnicu. Cieľ – logický plán cesty, ktorý udrží na uzde cestovnú horúčku a dovedie nás nielen na chronicky známe miesta, ale ako správnych dobrodruhov aj do nových, doteraz nepreskúmaných zákutí. Možností je milión, chalani z hôr mali predsa široké pole pôsobnosti (viz. prvý blog)! Za účelom vymedzenia nejakých konkrétnych území, ktoré by stáli aj za návštevu a bližšie preskúmanie, sa preto môžeme na začiatok odpichnúť od najznámejších zbojníckych skrýš, rodísk, aj popravenísk. Tie rodiská sú ale predsa len najpoetickejšie – aj preto sme si v názve blogu dovolili vykradnúť až dve diela slovenskej klasiky naraz J. Hitparáda NAJ zbojníckych lokalít môže teda začať!

Jánošíkovské legendy (áno, zasa nimi začíname, ale fér by predsa nebolo ani ich vynechať) spomínajú celý rad dedín a miest: narodený v Terchovej, Uhorčíka spoznal na Bytčianskom zámku a neskôr sa uňho skrýval v Klenovci – a ten dom možno ešte stojí! Prvýkrát boli obaja väznení v Hrachove, odkiaľ vďaka podplatenému úradníkovi utiekli. Skrýšu kradnutého súkna a možno aj peňazí či zbraní vraj mal Jánošík v Čičmanoch (nájsť!), no a popravený bol v Liptovskom Mikuláši. Pozrite sa na mapu – chlapec sa veru celkom nabehal. J

Jedným zo zásadných miest v živote Jakuba Surovca, zbojníka s hrozivým menom, no povesťou ochrancu utláčaných, je Pohronská Polhora neďaleko Brezna. Práve v tamojšej krčme ho totiž spolu s jeho kumpánom Tomášom, prezývaným Greguš (v 18. storočí to bola minimálne tak cool prezývka ako Pyco, Sajfa alebo nebodaj Šarkan), lapili, aby ho neskôr v Brezne odsúdili na smrť sťatím. Celu smrti síce asi nenájdeme, no tá krčma by ešte mohla stáť a rodný dom možno nájdeme v Tisovci, teda pôvodne osade Tisovské Hámre, ktorá tu za Jakuba Surovca stála. A prastará lipa medzi Tisovcom a Polhorou, kde sa zbojníci stretávali, je samozrejme povinná jazda. 

Krstný otec slovenského-rusínskeho zboja Fedor Hlavatý sa narodil v Ruskej Volovej, teda na východe východu, čo by kameňom dohodil od našej najvýchodnejšej Novej Sedlice. Podľa vševedúcej Wikipédie tam má navyše aspoň pamätnú tabuľu, keď už nie takú veľkolepú sochu ako Jánošík v Terchovej. V Bardejove zanechal Hlavatý stopu v podobe výhražného listu mešťanom, ktorý dodnes opatrujú v archíve a je významnou mestskou pamiatkou (môcť ho tak vidieť na vlastné oči!). Trebišov bol posledným mestom, ktoré Hlavatý navštívil – veď ho tu popravili...

A keďže som sa do reprezentatívnej vzorky rozhodol zaradiť aj vymysleného Pacha, navštíviť treba aj Hybe. Vtip bude v tom, že tu nemá zmysel pátrať po historických stopách neexistujúceho zbojníka, ale podstatné bude nasať miestnu atmosféru J. Možno pochopíme, prečo sa Pachovým fiktívnym rodiskom stalo práve Hybe.

Stačí málo – napríklad google obrázky – a človek sa tých malebných miest už nevie dočkať. Teraz si ich už len nejako zoradiť a definitívne vyrážame... Uff.